Pokračovanie príbehu...aj s videom!

Príbeh dnes už "mojej" Moničky, ako ju často spomínam na prípravách s Vami, na kurzoch, webinároch je ten príbeh, kedy žena urobila maximum pre seba a svoje dieťatko a odrazilo sa to na celom prístupe a priebehu pôrodu, na jej tele, na jej mysli, na jej regenerácii, ale hlavne na jej zážitku a spomienkách, ktoré ju budú sprevádzať po celý život...Poďme si to spolu prečítať. A ak si nestihla prvý diel príbehu, tak si klikni na príspevok z minulého mesiaca,...

Čo sa dialo potom, ako som podpísala reverz v nemocnici na 3 cm otvorená...

Po návrate domov som sa najedla, bolo asi niečo okolo 16.00, ľahla si na gauč a predychávala už sa stupňujúce kontrakcie. Pustila som si svoj pôrodný playlist a vychutnávala si domáce prostredie. Po chvíli mi už nebolo prijemne ležať, tak som si sadla na fitloptu a robila som krúživé pohyby panvou. Kontrakcie by som ale stále opísala ako menštruačnú bolesť, nič hrozné. Zatiaľ som sa na ne nemusela sústreďovať, len trošku privrieť oči a uvoľniť sa. Keďže sme boli dohodnuté s Baškou, že si spravíme predpôrodný rituál, tak som na ňu v takomto nastavení čakala...tešila som sa, keď prišla.

Rituál nerituál, bolo nám dobre

Po príchode Bašky už bolo jasné, že predpôrodný rituál sa diať nebude, ale budeme robiť niečo na uvoľnenie a pokračovanie otvárania. Tak sme sa rozhodli spraviť náparku. Bola som na všetkých štyroch opretá o fitloptu, Baška mi pritom ešte masírovala kríže. Atmosféra bola uvoľnená, stále hrala príjemná hudba, smiali sme sa a kontrakcie sa stupňovali. Pomaličky sa medzi nimi skracoval interval a postupne som sa musela už začať sústreďovať, pretože keď som nestihla ten moment nástupu kontrakcie a neuvoľnila sa poriadne, bolo to bolestivejšie. Tak som zavrela oči, v hlave si opakovala, že som úplne uvoľnená a že sú to len vlny, ktoré odídu. Presne ako keď som surfovala na Bali a spláchol ma set vĺn. Treba sa tomu uvoľniť, poddať a ono to odíde. Presne ako kontrakcie. Takže môj vnútorný dialóg znel asi takto: ,,Uvoľnená, uvoľnená, uvoľnená, odíde, odíde, odíde." A ono to naozaj vždy odišlo. Pauza medzi kontrakciami bola úplne bezbolestná, takže sme sa kľudne rozprávali, vtipkovali a keď som cítila, že vlna opäť prichádza, zavrela som oči a opakovala si svoj dialóg. Veľmi mi pomáhalo mať otvorenú a uvoľnenú sánku (fun fact: sánka a panvové dno sú prepojené) a využívať aj zvuky, ktoré sme sa s Baškou učili a trénovali, vedieť sa uuuplne na doraz uvoľniť a pustiť bruško. Keďže som toto dýchanie a cvičenia každý deň trénovala, bola to úplná automatika. Baška mi ešte spravila rebozo masáž, čo bolo veľmi príjemné a uvoľňujúce.

Doma s pocitom bezpečia, čas 18.30 / 2 a trištvrte hodny pred pôrodom....

Trošku sa to zintenzívnilo, ale stále som čakala na to najhoršie...

Po asi dvoch hodinách som začala byť trošku nervózna, lebo kontrakcie boli už celkom blízko pri sebe. Tak sme ich odmerali a trvali minútu a opakovali sa každú minútu a pol. Už som sa musela počas kontrakcií uzatvárať do seba a svoje okolie som veľmi nevnímala. Vnímala som len ten svoj vnútorný dialóg. Keďže sa mi zdalo, že už sú naozaj veľmi často, objavil sa u mňa silný inštinkt a zavelila som na odchod do pôrodnice. Baška mi pomohla dobaliť pôrodnú tašku, kde som si zbalila niečo drobné na chuť, aromaterapiu, hrebeň na stláčanie proti bolesti, svetelnú reťaz, aby som si spravila príjemnú atmosféru a iné pomôcky. No a môj partner si v tom začal variť vajíčka, vraj aby mal čo v pôrodnici jest! To ako vážne?:D :D Takže nečudo, že som už nervózne pochodovala, či to do pôrodnice vôbec stihneme, ale povedala som si, že presun väčšinou pôrod spomalí alebo zastaví. Tak sme sa konečne naložili do auta, rozlúčili sme sa s Baškou a až vtedy som sa rozhodla, že poďme do Slovenskej pôrodnice. Veď sme tam dnes už boli, vedia o nás, poznala som to tam, aj to ako to tam vyzerá a nejak som cítila, že to bude jednoduchšie a zvládneme to práve takto. V aute sme mali dobrú atmosféru, fotila som si krásny západ slnka a každú kontrakciu som predychávala. Bolo mi celkom pohodlne a dorazili sme tam niečo po 20.00... 

Západ slnka na ceste do pôrodnice, čas 19.57 / 1 hodinu 30 pred pôrodom

Prišli sme v tom najlepšom...

Pri príchode na parkovisko som si počkala na kontrakciu, aby som v tej minútovej pauze rýchlo prebehla dovnútra urgentného príjmu. Odvtedy som ale už mala totálne svoj "flow" a veľmi som okolie nevnímala. Sadla som si na najbližšiu voľnú stoličku a sústredila sa na kontrakcie, využívala som zvuky, ako som cítila a bolo mi to jedno, aj keď ľudia v čakárni si šepkali, aha pôrod. Partner vybavil príjem, a bolo vlastne super, že sme tam už v ten deň boli, aspoň som nemusela riešiť registráciu, údaje a všetko ostatné, pretože, to už mali v systéme nahodené. Veľmi rýchlo pre nás prišli sanitárky aj s vozíkom, ale hovorím im "nie, ja si to odkráčam!" a ak budem mať kontrakciu niekde zastavíme. Tak som nahodila rýchlu chôdzu (sanitárky boli trošku prekvapené, že idem po svojich) a počas kontrakcií som si išla stále svoje. Prišli sme na príjem na pôrodnicu, kde nás čakala už pôrodná asistentka. Hneď som si vypýtala fitloptu, PA ju s ochotou a ihneď priniesla. Spýtala sa ma, ako často mám kontrakcie, hovorím každú minútu. PA mi pripla pásy a mohla som sa pohybovať ako som chcela, čo bolo super. Neverila mi však, že som nejako ďaleko v pôrodnom procese, lebo podotkla, že "veľakrát si maminky myslia, že sú v pokročilom stave a sú tak tesne v polovici." Na pásoch som mala byť cca 20 min, takže odišla a nechala nás tam. Chápem, že keď som bola úplne v pohode, kľudná a neprosila o tlmenie bolesti, neverila, že už som takmer úplne otvorená. To je vedľajší efekt hypnopôrodných techník a keď mi o tom Baška vravela, neverila som, ale teraz už presne viem. Žena má iné prejavy, je pokojnejšia, vyrovnanejšia ak poctivo trénuje...Tu už som sa naozaj veľmi musela sústreďovať na uvoľnenie. Každú kontrakciu, kedy som sa nestihla od jej nástupu NAOZAJ uvoľniť so všetkými zvukmi, sánkou, ramenami a vypusteným bruškom, som cítila o niečo bolestivejšie. Už ma aj pot trošku oblieval, ale stále som čakala, kedy príde tá neznesiteľná bolesť, o ktorej všetci v súvislosti s pôrodom hovorili. Celý čas to bolo v pohode a bolesť neovládla mňa, ale JA som ovládala ju, svojim dychom a uvoľňovaním.  

Meranie kontrakcí a oziev 20,40/ 45 minút pred pôrodom

Prišiel čas prelomu...

Asi tri kontrakcie po tejto fotke/videu som zrazu ucítila náhly tlak v panvovej oblasti. Keďže som bola dokonale nabriefovana od Bašky a všetky detaily o pôrode som mala v malíčku, vedela som, že malá už mi vkĺzla do pôrodných ciest a som úplne otvorená. Tak kričím na partnera, ktorý hľadal niekde vodu, že "zavolaj niekoho ideme tlačiť!" Našťastie veľmi rýchlo našiel pôrodnú asistentku, ktorá prišla a hneď ma brali na pôrodný box. A teraz začala (ako to opísal môj partner) "divočina". 

Posledné minúty pred začiatkom vypudzovaciej fázy...cca 25 minút do pôrodu

Tu som sa už úplne uzavrela do seba a nechala sa ovládať svojim telom. Všetko rácio išlo do úzadia. Ako otvorili dvere na pôrodnom boxe, začali vypudzovanie kontrakcie a tie už ma začali zrážať na zem. Partner mi dal na zem podložku, ktorá bola k dispozícii a zaujala som pozíciu na všetkých štyroch - akoby jogová pozícia dieťaťa. K pôrodnej asistentke sa pridala doktorka a keďže vedeli, že som tam už dnes na urgente bola, chceli mi opäť podať antibiotika, opäť však pre istotu! Partner sa snažil odmietnuť, nakoľko ja som už naozaj potrebovala tlačiť a nie sa dohadovať s personálom o tom, či ohrozujem zdravie seba alebo dieťaťa, no po 4 nátlakoch na mňa som už z rezignácie súhlasila s podaním. Takže by som povedala, že nás do toho tak mierne dotlačili, pretože mi počas tej debaty nikto nepomáhal a mňa skrúcali kontrakcie na zemi. PA mi napichla medzi kontrakciami kanylu na podanie ATB - čo bolo celkom náročne, lebo vypudzovacie kontrakcie boli tak silne, že som sa reálne musela z celej sily vydychávať, akoby som zabehla šprint a nevedela som byť nehybne. 

Keď sa jej to konečne podarilo, povedala, že pre ATB musí ísť do lekárskej izby. Ale to už sa nedalo :))) Ja som už vôbec nevnímala a začala som sa ako dračica prejavovať veľmi hlasno. Takže mi PA navrhla, aby som sa zo zeme presunula na špeciálnu posteľ, kde môžem zaujať tu istú polohu ako na zemi a okrem iného tam budú aj oni lepšie vidieť na bábätko. Súhlasila som. Potom sa ešte vrátila doktorka a trvala na vaginálnom vyšetrení. Neviem prečo sa silou mocou držíme týchto postupov, že oni si potrebujú byt istí, že som otvorená. Neviem, čo viac im to môže povedať, že som otvorená ako to, že som už extrémne potrebovala tlačiť a kričala som ako medvedica😅. Tak som sa ešte medzi kontrakciami musela pretočiť na chrbát a podstúpiť nepríjemne a bolestivé vyšetrenie, ktoré (hádajte čo)…potvrdilo, že som úplne otvorená 😃. Kto by to bol povedal...a tak som sa vrátila opäť do polohy, do ktorej ma moje telo inštinktívne poslalo. Každá kontrakcia nastupovala extrémnou silou a ja som tlačila. Medzi nimi som sa opäť vydychávala akoby som zabehla maratón. Kde bol môj partner vôbec neviem, nikoho som nevnímala. Viem len, že mi po cely čas zabezpečoval intimitu a pritmie v miestnosti. 

Na záverečnú fázu prišla aj doktorka, a neontologická doktorka so sestričkou. Sama som sa čudovala koľko myšlienok my v hlave prebiehalo medzi kontrakciami. "Že na epidural je neskoro, že si potrebujem oddýchnuť a nedám to". Hneď na to som si pomyslela, ako mi Baska opisovala, že ak prídu myšlienky, "že to nedám. som fakt blízko a znamená, že to dám!" Nohy sa mi už triasli od vyčerpania a návalu energie. Zrazu som začala cítiť extrémne štípanie. Pozrela som na hodinky - 21:17. Ring of fire. Opäť vďaka Baške, a afirmáciám v ktorých sa opakovalo "I can feel my baby crowning" ma to absolútne neprekvapilo, lebo to štípanie (ale fakt že ohniveeeee) znamená, že hlavička je skoro vonku. Zopakovala som si v hlave "my baby is crowning", PA povedala že mi chráni hrádzu a ja som tlačila. Potom si povedala, "že do riti, už to musím vytlačiť" a prišla posledná kontrakcia, riadne som si zakričala a hlavička bola vonku. Na ďalší tlak ramienka a začula som plač. "Do kelu, dala som to!" Keď som malú vytlačila, cítila som sa ako bohyňa. Chcela som sa zvaliť na chrbát ale nemohla som, nakoľko som mala krátku pupočnú šnúru a ešte aj bola obtočená okolo celého telíčka. Takže už som chápala prečo také dlhé tlačenie. Ring of fire okamžite prestal, všetka bolesť lusknutím prsta zmizla. Dcérka to však tiež zvládla bravúrne, vždy medzi kontrakciami jej kontrolovali ozvy a všetko bolo v úplnom poriadku. Na pôrod placenty mi ešte chceli opäť preventívne podať oxytocín, ktorý som odmietla, lebo z prednášok a kurzu viem, že je oxytocín po prirodzeném, pozor po prirodzenom pôrode vo vysokých hladinách (no dostala som súdiaci pohlaď od vedúcej PA). Nakoniec sme sa dohodli, že počkáme na to, či sa placenta sama odlúči a aké bude krvácanie a potom sa uvidí. Za okamih mi PA hovorí, že placenta je v poriadku a celá vonku, a oxytocín nebolo treba. Takže som mala napichnutú kanylu, ktorá mi vadila a zavadzala úplne zbytočne (mala som ju tam ešte ďalších 24 hod, čo ak náhodou bude treba podať lieky, ktoré som nepotrebovala).

Keďže som v pôrodnom procese nebola sama, ale boli sme tam dve - dcérka to zvládla bravúrne, vždy medzi kontrakciami jej kontrolovali ozvy a všetko bolo vždy v poriadku. Nechali dotepať pupočník a nasledoval 2hodinovy bonding so samo prisatím, kedy sme spolu s partnerom a dcérkou spoznávali jeden druhého a odvtedy sme sa od seba nepohli. Musím pochváliť nemocnicu, že všetky merania a vyšetrenia bábätka sa robia až po 2h bondingu za nasej prítomnosti. Taktiež všetky vyšetrenia nasledujúce dni sa robili priamo na izbe a všetci na oddelení šestonedelia boli veľmi milí, nápomocní a chápaví. Ale to by bolo opäť na samostatný blogový príspevok :))). A čo sa týka tohot tam dole, mala som jeden mini štich a stále nemohli uveriť na oddelení uveriť, že som po celý čas nepotrebovala žiadne lieky na bolesť, ani počas pôrodu ani po ňom....

A aký je záver?

Celý čas v pôrodnici som bola šťastná, spokojná, cítila som sa ako by som vyhrala v lotérii, "veď ja som porodila ľahko a bez poranení, chápete?" To bol môj ciel a my sme ho spolu zvládli...Neľutujem nič a nič by som dnes neurobila inak... viete, keď si predstavím, že som kvôli strachu mala hrozné myšlienky...a pritom stačilo tak málo.

Moni & Isa

Vaše príbehy sú aj moje príbehy...

Vaše úspechy sa dotýkajú aj mňa a naozaj veľmi hlboko, mám v tom svoje srdce, svoj záujem, svoju náklonnosť k Vám a tým najmenším...

Dovolím si tento príbeh len uzavrieť a vysvetliť niektoré, pre Vás možno nie veľmi jasné veci a súvislosti..

1. Ženy, ktoré absolvujú dôkladnú psychologicko-odbornú prípravu s technikami hyponobirth a pracujú na sebe, vedia rozoznať jednotlivé pôrodné obdobia, fázy, etapy a vedia navnímať, kde sa ich pôrod nachádza, vedia, čo sa v nich deje a sú na seba a bábätko napojené..

2. Ich reakcie a celkové prejavy sú tlmené, a aj mnohí odborníci nevedia a neveria, že sú v tak pokročilom štádiu, pretože to neodpovedá norme, ktorá je denne a bežne u nie pripravených a trénovaných žien viditeľná.. Sú tlmené zvuky, sú v stave úplného pokoja, napojenia a precítenia...to video o tom poukazuje...

3. Často im personál neverí, že sú tesne pred finále, nakoľko bežné ženy sú často už v úplnom nekontrolovateľnom stave a strese...

4. Všetky čakajú, kedy to konečne príde, kedy sa to hrozné konečne začne a to čo, bežné ženy berú ako najhoršie a najbolestivejšie, ženy s tréningom prejdú skoro bez povšimnutia...

5. Prirodzený proces má úplne iné hladiny hormónov ako akýkoľvek pôrod z farmakologickou stimuláciou, preto si môžu dovoliť odmietnuť "preventívne" lieky, pretože ich v rozbehnutom prirodzenom hormonálnom procese nepotrebujú dopĺňať ako ženy s farmakologickou stimuláciou pôrodu...

6. Sú pripravené na všetky možné situácie, ktoré bežne pri pôrode prichádzajú a ako ich vyhodnotiť, čo sa môže udiať, čo jednotlivé signály hovoria, ako na ne reagovať a ako sa správať, aby sa pôrod nespomalil, nezasekol,..

A už stačí a ak chceš byť aj ty bohyňa, máš na výber... všetko sa totižto dozvieš a naučíš, ak budeš chcieť.. Ja už som si svoj krásny pôrod užila, Monička, Ria, Viky, Dia, Naty, Niky, Silvi, Domi a mnohé ďalšie tiež, teraz je rad na tebe...

Porozmýšľaj, či ti to za to stojí...