Nikdy nie je neskoro! Otázka znie, či vôbec chceš...

Veľmi často sa mi stane, že mi napíše žena, matka, pred pôrodom alebo po ňom, že "škoda, že som Vás nenašla skôr", "škoda, že už mám len 2 týždne do pôrodu a už nič nestíham", prípadne, "škoda, že ste pri mne neboli, keď sa mala narodila", "škoda, že som Vás neobjavila už dávnejšie..."No ak budeme len bedákať a nič s tým nespravíme, tak takých "škoda prípadov" budeme mať v živote veľa...

A ja hovorím, že vždy sa dá urobiť dva kroky vpred, ale i dva vzad, a je to všetko na nás, na tom, či chceme alebo nechceme niečo urobiť so situáciou...či nám stačí len to "škoda" a ja Vám preto dnes poviem jeden príbeh. Pretože ja viem, že keby ste ma mnohé stretli skôr, aj tak by ste s tým nič nerobili... lebo ak by ste chceli, tak by ste už dávno urobili. Je to možno drsné, ale je to pravda... Problém sa sám nevyrieši, ale o tom to dnes nie je...

Príbeh z iného konca...

Stále ma nestačí prekvapovať, ako je telo a myseľ silná, a zároveň ako citlivé sú tie naše deti a ako okamžite reagujú na všetko, čím prechádzajú a čo im vlastne my rodičia chtiac nechtiac pripravujeme.

Už dávnejšie má oslovila Šaska, že by chcela prísť na môj kurz a veľmi sa v tom nevyznala, tak sme sa nejako dohodli, predstavila som jej možnosti, ktoré so mnou môže absolvovať a zakúpila si online program k pôrodu a materstvu so všetkým, čo k príprave na tieto dve významné udalosti potrebuje. Všetko klapalo, žena sa pripravila a dieťatko sa narodilo prirodzene a bez zásahov.

Ale tento príbeh dnes nie je o pôrode, ale o tom, čo sa dialo potom. Čo prišlo, keď sa malá princezná Ninka už rozkukala na svete. Niekedy by sa zdalo, že nejaké nepodstatné veci, ako krátke odlúčenie, či málo kontaktu spočiatku, pocit zlyhania, na veciach nič nemení. Nie nemusí, ale často práve zmení.. No najhoršie je, že sa to odráža do vecí ako je "staré známe" dojčenie. Áno! Veľa skrytých problémov sa odráža do tejto bazálnej veci s dojčením. Niekedy to naozaj o dojčení je, ale čím viac s Vami pracujem, tým častejšie sa za tým skrýva... napríklad narušený vzťah, narušená dôvera, nedobrý vzťah s Vašou vlastnou mamou, mnoho pochybností, otázok, čo ak zlyhám ako mama? čo ak to poseriem? čo ak urobím to isté, čo som zažívala ja ako dieťa...

Psychosomatický príncíp

Viem, že mnohým to nebude znieť asi logicky, či reálne, no psychosomaticky a symbolicky sú prsníky orgánom materstva, symbolika materstva a väzby materskej. A všetko, čo sa s ňou deje, sa deje práve v súvislosti s dojčením, problémom s laktáciou, odmietaním mamy, takzvaným štrajkom, alebo nervozitou, nespokojnosťou, plačlivosťou a celkovým zlým pripútaním dieťaťa k matke. Keďže sa v prvom roku nachádza dieťa v orálnej vývinovej fáze, bude to najviac odrážať vzťah k prsníkom a dojčeniu...

Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

A niečo podobné sa udialo aj tu. Spočiatku Saša nevedela, či vôbec niečo vyriešime, pretože už mala niekoľko poradkýň k dojčeniu pri sebe a problém s odmietaním neprestával. Bola zúfala a ani sa nečudujem, že už neverila, že sa niečo zmení a že by ďalšia "poradkyňa" priniesla doslova zmenu. No tiež chápem a zažila som to aj ja, že sa tak ľahko vždy nechceme vzdať a nechať to len tak, keď sme prešli takú cestu, často boľavú, vyčerpanú, zúfalú, že by to zrazu len tak malo skončiť? A keď stále nejak v duši cítime, že by to predsa len malo fungovať inak. Samozrejme že prišli otázky, "čo ak jej nepoviem nič nové? Veď už prečítala všetko možné aj nemožné, videla všetky účty o dojčení, no v praxi nič nefunguje!" 

Teraz si trošku prihrejem polievočku! Tým, že Saša za sebou môj kurz mala a videla, že nenechávam veci na náhodu, že všetko dáva zmysel a hĺbku, nejako priznala, že niekde vnútri cíti, že by som mohla zistiť niečo viac a čo ak je to aj v niečom inom? Čo ak je to hlbšie ako nejaké dojčenie, slabý tok, či zlá poloha?

Už po dvoch hlasových správach, kedy som jej vysvetlila, že dojčenie nemusí vôbec odrážať dojčenie ako také, ale kľudne to môže byť stres z pôrodu, nedôvera v život "na vzduchu", strata istoty, ak bolo dieťa napríklad odlúčené alebo nejako izolované, ak prešlo nejakou fázou úzkosti, či stresu, môže mať pocit neistoty, strachu a že aj toto môže byť skryté za zdanlivým odmietaním prsníka... a stres z možného neúspechu odpadol...

No čo myslíte, ako to dopadlo, dostala som šancu?

Dostala. Už tieto moje krátke hlasovky, v Saši zniesli novú dôveru, nový pohľad a už aj prvé aha momenty, ktoré ju presvedčili, že dá všetko na svete za to, aby bol Nina spokojná a ona ako mama tiež.

Tak sme sa dohodli, naplánovali online stretnutie, pretože je Saška z ďaleka a stretli sme sa. A ja sa veľa pýtam, veľa pátram a veľa sa rýpem, a to vo všetkom. Žena sa začala otvárať, vyplávali mnohé témy, ktoré priamo s malou princeznou nijako nesúviseli, ale malo to na ňu nepriamy dopad. No súviseli s psychickým stavom a rozpoložením Sašky. S jej pochybami, či bude dobrá mama, čo to celé nepokašle, či jej bude vedieť dať to, čo ona nikdy nemala. Často býva v tomto skorom období po pôrode narušená dôvera v seba, v schopnosť byť dobrou mamou...

Vždy sa pýtam na tehotenstvo a pôrod, vždy sa pýtam na prvé minúty na tomto svete, na prvé hodiny, na odlúčenie, na to, akú medikamentóznu pomoc pri pôrode žena využila, lebo aj to má súvis na správanie našich deti, na apatiu, odmietanie, úzkosť a mnohé iné neprirodzené prejavy...

Problém, ktorý vlastne bol dôvodom stretnutia, bolo odmietanie prsníka dcérkou a celkovo otáčanie hlavičkou od mamy, od dojčenia, doslova bojkot a nervozita. No z fľaše Sáre problém piť materské mlieko nerobilo, mlieka bolo habadej... už len nájsť príčinu.

Našim veľkým odrazom sú naše dcéry, dievčatka viac ako chlapci. Tie, nám mamám, dajú obrovské zrkadlo a to sa mi ukazuje na všetkých poradenstvách, ktoré som za posledné mesiace mala a boli tam malé slečny a problémy s prisatím, plačom a nervozitou.. Zrkadlia neistotu ženy, jej náladu, jej nevyriešené veci, stavy, pocity nedôvery, nízkej sebahodnoty a spochybňovanie seba samej, problém vyjadriť emócie, lásku, náklonnosť.... 

Fľašku s mliekom Sarka neodmieta, odmieta prsník, odmieta mamu, odmieta kontakt... 

V týchto situáciách neriešim dojčenie, teda nie ani v prvom a druhom pláne, ale zmenou v iných oblastiach, posilňujem práve to, aby dieťa prestalo odmietať mamu a tým následne prsník. Neriešim ho vôbec, riešim vzťah a pokoj, ktorý "musí" zavládnuť na to, aby sa dojčenie podarilo dať dokopy. Pretože toto je o vzťahu a dôvere...

Ešte dlho mi bežia po konzultácii tieto príbehy v hlave a nedávam odpovede hneď. Snažím sa potom nastaviť veci tak, aby boli pre ženu a jej dieťa naozaj efektívne. A to bolo aj v tomto prípade a žiadne sledovanie polohy ani úchopu nebolo cieľom. Pár dní som pripravovala plán na zmenu pre Sašu a Ninu, aby tento nežiadúci a boľavý stav prešli a ich vzťah sa zlepšil.

Ak veci nefungujú, je potrebné vedieť celý príbeh, nie len "odmieta mi prsník"! A preto moje poradenstvá trvajú často aj 2 hodiny, pretože to v mnohom nie je vôbec o dojčení, ale o vzťahu, dôvere, bezpečí, strachu... Samozrejme, že kým sme sa stretli, Saša dostala pár "super rád" od okolia, a boli presne opačné, ako som im ja v rámci zmeny a posilnenia vzťahu odporučila. "Nechaj ju vyhľadovieť, uvidíš že to pomôže...." Ak do toho nevidíme a nevieme, prečo dieťa napríklad odmieta prsník, tak akákoľvek rada môže byť zdrvujúca. Ak by totiž odmietala preto, lebo je tok slabý alebo je v zlej polohe, tak by jej možný posun v jedle možno pomohol, ale ak je odmietanie preto, lebo nedôveruje, tak posun v jedle spôsobí, že bude dôverovať ešte menej. A kľudne by sa udialo, že by prsník nezobrala už vôbec...

Stále si niečo vyčítame...

A toto vlastne nie je chyba ani jednej ani druhej, sú to prijaté vzorce, je to často výsledok spoločnosti v ktorej vyrastáme, systému, ktorý tu prevláda, výchovy... prísnej, nerešpektujúcej, pre mnohých boľavej a takto sa to môže odraziť na našom vzťahu s našimi dcérami, na ďalších generáciách, bez toho, aby sme si to priamo uvedomovali. A to sa málokedy za dojčením hľadá, pretože dojčenie je aj emócia, je to dôvera, je to pocit bezpečia, je to vzťah! Ak je toto narušené, dieťa nechce a neprijme prsník a o žiadnu polohu, či úchop bradavky sa nejedná...

A ako to dopadlo?

Saške som ešte na stretnutí povedala, že musí prijať aj ten fakt, že je možné a musíme s tým rátať, že sa dojčiť proste nepodarí, ale je veľmi dôležité, aby si ona ako žena a mama začala dôverovať a aby našla cestu k sebe a potom ju k nej nájde aj Ninka. A pre mňa, v tomto momente pre psychológa a nie laktačnú, je dôležitejšie mentálne zdravie ženy a dieťaťa pred tým, či dieťa dostane mlieko z prsníka alebo to isté z fľašky. Aj keď viem a súhlasím, že na vývin sánky, inteligencie, reči, zubov, mikrobiómu je dojčenie top, ALE nie cez krv, bolesť, úzkosť, strach a narušené vzťahy...

Takže baby dostali cvičenia, dostali plán "úloh" a prešlo pár dní...

V deň keď som im chcela napísať, ako sa im darí, či sa Sašik cíti lepšie, mi sama napísala....Riešili sme spolu ešte pár stresíkov a "chybičiek krásy... ale po 15 dňoch zmien v prístupe k sebe aj k malej, ktoré Saška jemne aplikovala do života, sa udialo toto...prečítajte si sami...

Príbeh nekončí...

Dnes sme so Saškou komunikovali opäť, lebo to tak niekedy je a viem, že je to pre mnohé už tak náročné a bojíme sa, aby sme to zase niekde "neposrali..." Takže okrem iného, čo sme riešili a po ďalších dňoch zmien v rodine, Ninka okrem zlepšenia vzťahu s maminkou, sa práve dnes už celé 4 dni v kuse čisto a plne dojčí! Je síce ešte občas nervózna, ale neodmieta mamu a prsník... a Sašik sa s ňou naučila komunikovať a netlačiť...

Aj malý úspech je úspech a ja tu vidím tých úspechov viac...

Pokoj, dôvera, istota, rešpekt, uvoľnenie tlaku, to vidím ja... To sú malé kroky, ale veľké zmeny!

Som za ne šťastná a ďakujem že mi Saša dovolila zdieľať jej príbeh. Viem, že vždy sa dá pomôcť, zlepšiť a napraviť... nielen dojčenie, ale hlavne vzťah. A opačne to veľmi nejde, pretože dieťa len zrkadlí, čo sa v nás a medzi nami deje... a dojčenie? je len prejav...

Tak prosím nezabúdajte!

Nikdy nie je na nič neskoro, ani na novú lásku, ani na dieťa, ani na vzdelanie, ani na novú prácu, ani na požiadanie o pomoc, ani na zlepšenie vzťahu...

Viem, že to ide, viem, že je vždy cesta! Vy ste toho dôkazom. Áno, niekedy iná ako si predstavujete, niekedy boľavejšia, dlhšia, strmšia, inokedy prekvapujúca, ale existuje a je len na každom, či to využije, alebo vzdá...