Napísať tento príspevok ma inšpirovalo vtedy, keď mi oponentka pri obhajobe mojej záverečnej práce, doktorka psychológie, ktorú si nesmierne vážim a ešte aj touto cestou jej srdečne ďakujem za úprimné slova, podporu a otvorenosť, z chuti povedala, že si prečítala dosť depresívny pohľad na pôrody a jedného dňa ako prvorodička sa asi fakt bude báť normálne porodiť. V tom som si uvedomila dve veci. Počkať, to som fakt tak depresívna alebo je tá situácia u nás taká zlá? Do týchto typov prác sa nepíšu vlastné názory, v podstate je na škodu až priam zakázane dávať akékoľvek vlastné sugescie a hodnotiť čokoľvek o čom sa píše, alebo sa k tomu jednosmerne osobne vyjadrovať. Priznám sa, že som si po obhajobe, ktorá dostala naozaj výborné hodnotenie, opäť prečítala svoju prácu. Ako vravím, žiadny vlastný názor, žiadna vlastná skúsenosť, žiadne osobné hodnotenie. Celých 68 strán je postavený na faktoch, našich aj zahraničných štúdiách, zisteniach, názoroch a skúsenostiach odborníkov a Vašich milé maminky, Vašich vlastných skúseností, názorov, postojov a zozbieraných dát, ktoré z toho všetkého vyšli. 

A preto rozmýšľam, zvažujem a prichádzam len na to, čo som už povedala. Odklonili sme sa od zvykov, tradície a toho, ako prichádzali na svet deti dávno. Dávno pred tým, ako si naše mamy môžu pamätať. Mimochodom, moja vlastná mama sa omame (tak sme volali babičku) ešte slobodne mohla a aj narodila doma. Na váľande. Bolo to normálne, žiadny stres, strach a ani pochybnosti o tom, či to zvládne. A jasné, že zvládla. Avšak moja vlastná mama už rodila v nemocničných, rutinných a socialistických pomeroch, ktoré sa dodnes žiaľ až tak veľmi nezmenili, nech dúfame ako dúfame. Och mimochodom, volala som pred pár dňami s mojou mamou a nadšene som jej rozprávala o tomto všetkom. O pôrodoch, ako a čo píšem, čítam, hľadám, vzdelávam sa a zdieľam s Vami všetko čo viem a čo ku mne prichádza z rôznych strán. A ona aj po toľkých rokoch, z hrôzou a doslova vnútorným nasratím a frustráciou opäť, možno už stý ráz rozprávala svoj vlastný pôrodný zážitok spred 45 rokov. Zranený, neúctivý a boľavý. Tak je to depresívne? Je! Mnoho žien má skutočnú traumu. Ja sama som stále v reprodukčnom veku, rodia moje kamarátky, priateľky, známe, ženy okolo mňa a stále, aj v dnešných časoch prežívajú nepohodu, nespokojnosť, nevedomosť, neinformovanosť, neúctu a nerešpekt počas pôrodu s tým, že si mnoho z nich nesie osobnú ujmu, traumu alebo sklamanie po celý svoj život. Tak pardon, toto je depresívne! 

Porod je přirozeně instinktivní čin pevně zakódovaný v našich mozcích a tělech, a díky milionům let vývoje savců je uzpůsobený tak, aby zajistil pro matku i dítě ten nejlepší možný výsledek. 

(Sarah J. Buckley, 2016)

Je na čase to všetko otočiť a preklopiť na tú správnu nôtu. A preto vyzdvihujem, ďakujem a oslavujem, že je už mnoho inštitúcií, asociácií, združení, bojovníčok za diskrimináciu a ženské práva pri pôrode, právnikov, psychológov, lekárov, pôrodné asistentky, duly, matky a mnoho úžasných žien aj mužov, ktorí už obhajujú to, čo ženám nikdy nemalo byť v spojitosti s pôrodom odobraté. V prvom rade ich slobodnú voľbu, ako a kde chcú porodiť a v tom neposlednom láskyplnú podporu, rešpekt a čas. Toľko času, koľko pri svojom pôrode potrebujú!

PS: Pani doktorka, 

ak sme informované, vieme veci zmeniť alebo sa na ne aspoň dobre pripraviť. A takou dobrou prípravou Vás budem rada všetkých sprevádzať. Teším sa na Vás!

S úctou, Baška