Počas môjho prvého tehotenstva som vedela a cítila, že to chcem inak, ako je to u nás zvykom. Chcela som prežiť krásny pôrod bez jeho urýchľovania, utlmovania a všetkých tých rutinných zásahov. Prežiť pôrod na aký nezabudnem a ktorý bude najkrajším dňom môjho života. Nevedela som vtedy o pôrodoch veľa, iba to, čo sa dievčaťu dostane počas svojho života od vlastnej mamy a už skúsených žien v jej okolí. Bola som prvorodička, mladá, naivná a neskúsená. Ani ma len nenapadlo o čom pôrod je, čo všetko ho ovplyvňuje a akým rôznym spôsobom môže prebiehať. Ale cítila som, že chcem aby bol fakt krásny a hlavne úplne prirodzený, veď toto je cesta k môjmu prvému synovi! 

Môj prvý pôrod bol, ako u väčšiny slovenských žien, v klasickej nemocnici a bol to začiatok roku 2009. Pre môj tehotenský diabetes, ktorý sa mi objavil iba počas môjho prvého tehotenstva, som "musela" porodiť najneskôr v stanovenom termíne pre možné ohrozenie plodu. Samozrejme, že ako na potvoru sa chlapčekovi z bruška na svet nechcelo a tak ma deň po termíne doktor v pôrodnici zaskočil vyhlásením o okamžitom vyvolaní pôrodu. Z toho som samozrejme nebola vôbec nadšená a už vôbec som nebola presvedčená, že to chcem vlastnému synovi urobiť a akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať jeho narodenie. Nemôžem a nechcem proti tomu odporovať, také sú postupy a v tom čase som nemala žiadne ďalšie informácie a ani iné možnosti na výber. 

Samozrejme, presne podľa pokynov a odporúčaní miestnej nemocnice, som pár mesiacov pred pôrodom prešla predpôrodnou profylaktickou prípravou, ktorú žena absolvuje v príslušnej nemocnici, aby ju pripravili na to, čo ju tam čaká (nie však na to, aké má možnosti a alternatívy). Prvou pre mňa nepochopiteľnou situáciou bolo, keď ma namiesto spomínanej okamžitej vyvolávačky presunuli hore na oddelenie. Bol piatok a prijímajúca lekárka ma aj napriek mojim upozorneniam a otázkam "kedy mi dajú vyvolávačku?" ohriakla a ubytovala na izbe, kde mám čakať, vraj v mojej karte nič o vyvolávačke nie je. 

Počas nasledujúceho víkendu som sa ešte niekoľko krát opýtala a prízvukovala vyvolávačku, ale nenastala žiadna zmena. V pondelok ráno pri raňajšej vizite mal zhodou okolností službu ten istý lekár, ktorý ma z ambulancie v piatok ráno poslal hore na vyvolanie pôrodu. Keď ma zbadal v "pôvodnom stave" na oddelení, dostatočne ma zvozil, akoby som si tu vyvolávačku zabudla aplikovať ja sama. Každopádne ma okamžite poslal na vyšetrovňu a dokončil to, čo v piatok začal - vyvolanie pôrodu prostaglandínovým čípkom. Kým som zoskočila zo stola a prepracovala sa z vyšetrovne opäť na izbu, moje prvé kontrakcie a bolesti nabrali úctyhodné parametre. V predklone a kŕčoch som sa pobalila, a značne zaskočená som pomaly prešla na pôrodné oddelenie, kde už bolesti naberali na intenzite. 

Smutné prekvapenie číslo dva bolo to, keď som naozaj v bolestiach dýchala tak, ako nás učili na profylaxii (teda som sa o to veľmi snažila) a prijímajúca sestra ma ohriakla "čo tak vzdychám a dychčím" veď to ešte nemôže vôbec bolieť. Prešla som všetkými možnými vstupnými a kontrolnými vyšetreniami, taktiež aj povinným klystýrom, nepríjemnými otázkami a nie veľmi láskavým priebehom. Na otázku " kto je môj zmluvný lekár?" bola moja odpoveď "nemám zmluvného lekára". Vtedy sestrička okamžite zmenila tón a prístup, čo bolo prekvapením číslo tri. Ak by to niekomu nebolo jasné, tak od tohto momentu bola veľmi milá a láskavá. Čo sa týka klystýru, v tom čase ho dávali všetkým rodičkám (striekačkou aplikovaný teplý roztok do konečníku s nutnosťou udržať ho 10 minút v tele, aby sme sa pred pôrodom poriadne vyprázdnili a vyčistili) tak ten má človek problém udržať v sebe LTT bez akejkoľvek prítomnej bolesti, ale čo ak máte do toho kontrakcie každé 2 - 3 minúty? Nebolo to vôbec možné a okrem pôrodných kŕčov som mala zrazu aj neznesiteľné črevné pochody. Čo dodať. Nemusím Vás asi zaťažovať tým, ako to tam prebiehalo a ako dopadla miestna toaleta.

Vyšetrenia prebehli na kompletku a hor sa na sálu. V tomto čase, čo bolo približne hodinu, hodinu a pól po vyvolávačke, som bola otvorená na cca 5 - 6 cm, takže bolesti zodpovedali stavu tam dole. Z prijímajúcej ambulancie ma presunuli priamo na pôrodný stôl, kde som v polohe ležmo prečkala až do samotného pôrodu. Pripojená na prístroje, ležiaca v jednej polohe s bolesťami, bez sprchy, jedla, pitia, toalety, prechádzania alebo prirodzenej zmeny polohy podľa mojej potreby. 

Sála je predelená plachtami (ešte aj dnes) bez dverí, súkromia, ticha, kľudu a intimity. Ktokoľvek a kedykoľvek vojde, skontroluje, pripne, odopne, napojí a ak má pocit, že je potreba, skontroluje "veci dolu", či sa niečo nezmenilo. A vy nemáte potuchy, kto to bol a či ešte príde... Bolo to celé dávno, ale dodnes si pamätám na neuveriteľnú bolesť v krížovej oblasti. Vtedy som ešte nevedela prečo, no dnes už viem. Ale o tom neskôr. Asi po takej hodinke na sále som už bola celkom vyvedená z miery a opýtala som sa na epidurálnu anestéziu (EPI). Aj keď môj plán bol to vydržať, no v tejto pozícií som si už nevedela skutočne viac predstaviť také bolesti krížov, spodného bruška a panvy, čo mali trvať ešte najbližšie dlhé hodiny. Na moje počudovanie mi lekár oznámil, že som otvorená na 8 - 9 centimetrov a EPI už nie je možná. Chvalabohu. Chvalabohu, že sa žiadna EPI nekonala a chvalabohu, že sa to už blížilo. Vraj to bude do pol hodinky za mnou. A to som vedela, že zvládnem. Sama som bola som prekvapená rýchlosťou a intenzitou, ktorú to celé naberalo. Je pravda, že od príchodu do nemocnice som mala poslíčkov niekoľko krát, tak sa pravdepodobne "veci" hýbali už predtým. 

V určitom momente príde pocit, že čo sa to pre boha deje. Akoby sa niečo pohlo a neviete už ani obležať, ani obsedieť. Tak to je presne ten signál, že je to tu. Pán doktor sa navliekol do ochranného mundúru, nasadil si ochranné okuliare, pričom vyzeral ako mäsiar. To Vám naozaj nepridá na odvahe a išli sme na to. Neviem ako dlho to trvalo, myslím že takých 5 - 6 potlačení a možno aj viac. V jednom momente som ho poprosila, že pokiaľ nebude epiziotómia nutná, že si ju naozaj neprosím. Avšak chlapček mal dvakrát obtočený pupočník okolo krku a nebyť epiziotómie, lekárovej šikovnosti a rýchlosti, myslím, že by to moc dobre nedopadlo. Ale to sú len moje dohady.

V priebehu tlačenia so mala skutočne problém s dychom a hyperventiláciou, preto mi museli nasadiť kyslíkovú masku. Keď som pri poslednom zatlačení lapala po dychu, všimla som si, že sála je plná ľudí, teda študentov, sestričiek, lekára, detskej lekárky a bohvie koho ešte. Až Vás to šokuje, že odkiaľ dokelu všetci prišli a kedy? Intimita tu nemá žiadne miesto. To naozaj nikto nič nepovie? Neopýta sa? Neinformuje? "Mladá pani, máme tu na praxi študentov, ...ehm, mohli by?" Nie neinformuje. No a je to! Dieťa položili úplne modré a nehybné na strieborný tác, pupočník v sekunde odstrihli a všetci do jedného okamžite odišli. Aj s táckou. Aj s dieťaťom. Ostali sme len my dvaja. Prepáčte, partnera som až doteraz nespomenula. Ten sa v nejakom čase votrel na sálu, ale nie je to v tomto príbehu podstatné. Čo však veľmi podstatné je, že partnera volajú totiž až v prípade, ak idete na sál. V časoch dýchania a otváracej fázy na izbe "čakačke, či vzdychačke", prípadne "vzdychárni" ho pri sebe nemáte. Nie je pre neho miesto. Opora, pomoc a podpora partnera nemá v našich nemocniciach často miesto.

Takže dieťa odniesli a my sme ostali sami. Žiadna emócia, žiadna informácia, žiadna gratulácia... Preboha, takto to má byť? Prečo neplačem? Čo sa deje? Toto je ten najkrajší zážitok? Moje emócie boli na bode mrazu. Necítila som vôbec nič. ....no onedlho počujeme veľký plač a krik. To je on? Alebo stále nie? Áaaa, už niečo nesú! Odvážené, umyté, zabalené, vyčistené a veľmi pokrčené. Bez bondingu, bez zvítania, bez prisatia, bez, bez, bez. Rovno do inkubátora a preč odo mňa. Od mamy. Od tata. Od nás. 

Prišlo siahodlhé šitie, no dalo sa to nejak vydržať. Poprosila som lekára o pekný vzor :) nech som ešte súca a bolo po všetkom. Skoro. Po dvoch hodinách na sále bez toho najkrajšieho, na čo sme čakali 9 mesiacov, som bola na izbu prevezená a na 2 krát prekladaná, čo v tom stave nebolo veľmi príjemné. Najprv ma prehodili na sále na vozík, na ktorom som prešla pol nemocnice a na izbe z vozíka na posteľ. Polonahá a so všetkými tými znečistenými vecami pod sebou, za pomoci, asistencie a spoločnosti cudzieho chlapa sanitára. V tom prišla obrovská únava, horúčka, zimnica, triaška, ktorú som skutočne potrebovala vyležať. Po pár hodinách oddychu je povinná toaleta za pomoci sestričky a tak aj bolo.

Večer som sa konečne mohla zvítať s mojim synom, poriadne si ho popozerať a poláskať. Odvtedy sme boli stále spolu a zvykali sme si jeden na druhého. Na druhý deň ráno po vizite, mi detská lekárka pri kontrole malého oznámila básnickou otázkou a týmto spôsobom: "Aha! To je ten oživovaný zo včera?" čo bol ďalší šok a dnes viem, prečo bol vlastne môj syn oživovaný, čo nám vtedy nikto ani nepovedal ani s nami nekonzultoval.

Rana po epizotómii bola bolestivá. Nedalo sa sedieť, nedalo sa chodiť a šokované tváre všetkých zúčastnených pri raňajších vizitách boli toho dôkazom. Spôsob kontroly mamičky a toho dolu je asi nasledovný: matky ležiace vedľa seba na posteliach zrazu začujú povel: "maminky, vložky preč", kedy všetci prizerajúci nahliadajú medzi nohy ležiacich mamičiek a rôzne sa tvária, poškuľujú, pohmkávajú, čo má tiež svoju výpovednú hodnotu prístupu tých, ktorí sa o nás starajú. 

Ukončím to teda v skratke. Syn mal vysoké hodnoty bilirubínu a to až okolo 250mmol/l. Myslím, že približne okolo 40 mmol/l púšťajú dieťatko s maminou domov, takže sme si pobyt museli predĺžiť, kedy mal Filip naordinované počas pobytu denné návštevy v "solárku" pod UV svetlom, približne 4 - 8 hodín denne, čo mi ako mame trhalo srdce, aj keď tam malému nič nehrozilo. Dnes však viem, že bonding a plne dojčenie by urobilo v tom čase viac zázraku. 

Návštevy sú povolené len počas návštevných hodín, na chodbe pri výťahoch, kedy detičky boli a sú stále aj dnes zaparkované za sklenenými dverami šestonedelia a návšteva sedí na plastových stoličkách na chodbe. Pre popôrodné oživovanie mal malý povinné kontroly na neurológii do 1 roka veku, kvôli zlým počiatočným hodnotám Apgár a ja ďakujem zo srdca za to, že je úplne v poriadku. Moja rana tam dole sa hojila 7 týždňov a niekoľko krát sa zapálila. Sedela som viac ako 3 týždne výlučne na pol zadku . 

Ale čo bolo prekvapivé a dôležité, že sa moje mlieko rozbehlo aj napriek nepriaznivým okolnostiam, bez bondingu, s izoláciou dieťaťa pod UV lampou a to v takom meradle a množstve, že by som mohla iným rozdávať. Ale všetko má svoje dobré a horšie stránky. Musím povedať, že bábätko som mala veľmi pokojné a spavé, bohvie čím to bolo, ale pre novú mamu bez veľkých skúseností je to obrovská úľava. Vďaka tomuto prístupu a tomuto pôrodu som sa mnoho naučila a dnes to môžem pri svojej práci už len zužitkovať a posunúť ďalej. Veď tak sa aj vraví: všetko zlé je na niečo dobré a ja sa snažím z malých výziev a pádov veľa naučiť!

Baška